Jana Bernáthová

Stretla som bytosť

Stretla som bytosť nevšednú,
fatamorgánu snivej krásy,
jej úsmev, pohyb a jej vlasy,
tanec závoja vo vánku...
Stretla som bytosť- hádanku.
Bola to víla,
možno múza sama,
jej blízkosť letmo dotkla sa ma
a nechtiac silno opantala,
až zachvela sa katedrála.
Bože môj, ale akým hlasom,
spolu s jej piesňou plakala som
a velebila žitia chvíľu
skôr, ako prešla krásnu míľu
nekonečných brán vesmíru.
Stretla som bytosť dušu milú,
jedinú Perlu oslnivú
zrodenú z mušle, morskej peny,
šumenia vetra po zotmení,
volania lásky medzi nami...
Stretla som bytosť, dievča, pani,
anjela, ktorý nežne lieta
na krídlach piesne - náruč rozovretá,
nedosnívaný krásny sen,
čo nekončí sa na svitaní,
lebo je to sen o snívaní
a ona zrodila sa preň.

Katarína Kissová

Báseň pre Teba

Nie je len báseň pre báseň,                              ona je celá pre Teba...                                  Postoj a objím v jej hlase                         úprimné slovo priateľa.                                    Ako má ľúbiť  a niesť dušu nebom,                       ak neprijmeš sloviek tichý hlas?                     Buď s ňou a ona bude s Tebou,                       nauč sa dýchať  s básňou raz....                       Uver a prijmi jej bozk sladký                             nie na pery, lež rovno do srdca,                       kde plaché úsmevy sú sviatky,                         kde bolesť hojí slza horúca...                           Ona s rozkošou namaľuje krídla                        na pancier   Tvojho ramena                                 a ukáže Ti svoje sídla                                   Báseň, čo krásu znamená.                                   O láske spieva, výrečne mlčí...                       básne sa láskou netaja.                                       na krídlach nežných ako mak vlčí               unesie si Ťa do raja!               

Nie je len báseň pre báseň,                                 je celá vždy len pre Teba!                                    Je svetlo, múdrosť, je bázeň...                 Počúvaj, viac jej netreba.                                                                      

Oj, nakloníš sa, usmiata vďačne.

Taká je tvoja ríša. Stojím tu lačne.

Tu bývaš, kde i ja,čo skrývaš, je poézia.

Si v mojej práci, som z tvojej lampy.

Ty viac si: zdvihnuté rampy.

Bolia ma plecia, a máš ma radšie,

som svieca, čo plače.

Slzu mi nes doma po úbočiach,i dnes, i v storočiach.

Holuby pred tebou neplačú. Tvoj klások skryl vrásky.

Horíš. A nesmieš dohorieť. Hľadíš na ručičky hodiniek.

Hľaď na svoje ruky. Si aj v šere matkou poetov.

Ovečka sa vie stratiť. Ty nie.

Pokojamilovná, ty si pokoj

ak ľudia ti nemajú čo povedať,

Vtáčky sú ti pod oblokom.

Ale prv tam prišiel tvoj pohľad.

Pousmiata - na tvárí je úsmev drahocenným.

Je stvorením sveta. Všetko sa hlási k životu.

Zemeguľa k milovaniu.

Kytica kvetov ti neustúpila. Ide byť svet lásky.

Rozprávkového trubadúra čakáš za záclonami.

Prešťastná - šťastie je otázkou,

ako ho prijať. Povieš, že doma.

Odídeš od stola a ono je za stolom.

Dom zamkneš, kľúčovú dierku zapcháš.

Výjdeš sama von. Tvoje šťastie je doma.

Popevok hôr má hlas dolín zo zory.

Prv hľaď na kvietok; aróma šiat nezhorí.

Všetko máš z oblohy, iná už nie si.

Ak chorieme, liečiš blankytom.

V tebe som vynašiel svet,

kde som ešte nebol

Budem skutočný, s dušou v tele.

Ja nájdený. Ja dosiahnutý.

Dejiny seba, kde som začal k tebe isť,

vidím v budúcnosti,

kde nie je zakázané viac milovať

všetky výšky pre ľudí.

Je dokonalosť stretnúť v bytostiach

svoje narodenie na zemi, nie iba slzy.

Otvorený sen blaženosti je to,

čo mi ty povieš a čo ti ja poviem.

Hovoríš svojím intelektom.

Ten je prenikavý, preto si krásna.

Vzdiališ sa a predsa neodchádzaš.

Ľudsky sa usmievaš, nehriešne.

Máš čistotu, dar plnosti svojej.

Čistí vidia vždy to ďaleké.

Tomu najďalšiemu veria.

Ty tu stojíš tak, ako si krásna.

Si hotová ísť na svadbu, vidieť ťa.

Zbudovaná si na hostinu.

Tvoj družba je básnik.

Vigília bola hľadieť na jeho ruky,

keď spievali báseň.

Boli to dve srdcia

a jedna energia narodenín.

Tak si dostala svoje meno.

Povieš mi ho mnoho ráz. Je sladké.

Rudolf Dilong

Vzývanie Múzy- Výber

Päť panien múdrych je, ich prameň zem pije.                 Jedna si z usmiatych,         si z krásy tých piatich.   Tvoj svet je presýty, je kvietie, kde si ty.           Múzy svit, sem letíš, neodíď, tu je tíš.             Sme vetrík ranný, šum polohlasný;                         je napísaný sen v tvojej básni.                               Daj večnú poéziu, hneď čo sa rozvinie                     nech ľudia tíško si ju dýchajú tisíc dní.               Ak sa nám mladosť drobí, nech si v nás znelka,       teba to zdobí, i z odrobín si veľká.                               Máš šíru myseľ, blankytom buď,                               radar tvoj vyšiel k slnku na púť.                                     Si ručaj, riava, aj rieky väčšie.                                    A mora sláva pred tebou tečie.                                     Pred tvojou tvárou sme diaľ a sme šír,                             a plnou jarou kropíš nás pre vesmír.                         Nie si nám naoko, vždy si slasť mysle,                   nebude hrozno vysoko,       a nie je kyslé.

O prsia si ich opri, chcú písať báseň.

Zletíš s nebom a ránom spolu na zem.

Slnkom nezhoríš, keď si rosou.

Prekrásna, Prekvitajúca

Keď kvitneš, to neprináša nikomu bolesť.

Môžeme byť lupienkom. Patríme k tvojemu kvetu.

Máme vázu. Ak vädne, i tak sme tvoji.

Nás vinieš k srdcu, keď slabo kvitneme.

Krása sveta je na tebe,

ale nie pre všetkých.

To pekné sa hneď neukáže.

Chvejeme sa, keď tušíme spanilosť.

Potroche sme rozkrútení v čase.

Celý rozbeh hodín

na malej ručičke nevidieť.

Treba začať z kolísky,

keď chodník je boj o každý krôčik.

Kto má cestovnú palicu,

ona mu málo pomáha vidieť krásu.

Musí mať cestovnú dušu

a kvietok v dierke kabáta.

Byť v objatí kvietka.

Viete, čo je objatie?

To, že vo večnosti sme nestratení

jedni pre druhých. Sme bez strachu.

Stratené je každé decko,

keď ho nik nechytí za ruku.

Hviezdy mu popadali na zem,

poudierali sa a niet ich,

aj keď boli zlaté.

Radšej už sa ta ani neobzrieť,

ani neplakať. Niet za čím.

Ty vieš, že náš počiatok lásky

nebol pri mesiačku.

Mám slabé oči,

aby som písal báseň

pri kmite noci.

Pri tvojej lampe som bol.

Preto som neroztrhal prvú zbierku veršov.

Chcel som, a bola si v svojom oleji

plná skrytých svetiel.

Jeden celý život

je z dvoch životov.

Aj z tisícich svietiš, múdra panna.

Keď vietor odlomí z ruže lupienok,

celú ružu poraní.

Dievčatá na lúkach

pri zdvihnutí kvietka

kľaknú si na kolená.

Keď vyroníš slzu,

nie je to kvapka, je to more.

Každý kvietok tisne sa hlavičkou hore

k nebu, akoby mu bolo tesno na zemi.

Sedmokráska je biely kvietok.

Človek by nemal očernieť, keď kvitne.

Dotkni sa mojej ruky,

a ja sa dotknem tých druhých.

Slnko je pre všetko na zemi.